INÉ POZORUHODNOSTI

Prírodný minerálny prameň Šťavica

 

 

Je vzdialený cca 4 km severne od obce Málinec v ľavej bočnej rokline pod novou št.cestou č.50846 (Málinec - Ipeľský Potok)

smerom k hladine VN Málinec. Je zachytený v betónovom kadlube o priemere 1,0 m, hlboký 2,3 m. Je zakrytý betónovým

8-uholníkom. Má bočný kovový vývod nad ktorým je ručná pumpa. Okolie je upravené s peším príchodom (chodníkom) zo št.cesty.

Voda sa využíva na pitie. ČSN 86 8000 : Prírodná, železnatá, uhličitá voda, studená, hypotonická.Tento prameň sa nachádza

v k.ú. Málinec v prvom ochrannom pásme vodného diela na pitnú vodu.Šťavica je kombinované dielo prírody a človeka. Dlhé roky

sa pri nej zastavujú naši občania ale i nahodní turisti, ktorí štavicu poznajú a používajú tento minerálny prameň. Prameň je

obohatený o železo, ktoré dobre pôsobí na ľudský organizmus. Prameň bol opravený betónovou obrubou, poklopom a vodnou

pumpou.


Maklury

Toto stromoradie je pozostatkom záhrady zakladateľov sklárni a stromy boli za chránené vyhlásene v roku 1990. Drevina maklura

oranžová (Maclura pomifera /Raf./ C.K.Schneid) sa pôvodne vyskytuje v Severnej Amerike. V priebehu leta sa na samicíich

stromoch kvitnúcich v máji az júni vyvíjajú žltozelené plody o veľkosti pomaranča.Do oranžova sa vyfarbujú len vo veľmi

teplom prostredí, nie sú jedlé a v chladnejších podmienkach ani nedozrievajú.V obci je  11 exemplárov.Biometrické parametre:  

obvod: najväčší exemplár: 204 cm, výška: 14 m, priemer koruny:6 m, vek: 150 rokov. Za chránené boli vyhlásené v r. 1996


Malinske maklury

 

  

 

Plod maklury oranžovej (Maclura pomiferaMaclura aurantiaca) zaujme svojím nezvyčajným tvarom. V tunajších zemepisných

šírkach ovocie tohto stromu nestihne dozrieť a na jeseň má zelenožltú farbu, vo svojej vlasti – na juhu Severnej Ameriky -

dozrieva do zlatooranžova. Európski kolonizátori vraj po prvýkrát uvideli maklury na okraji osady kmeňa Osedžov a pomenovali ich

„indiánske pomaranče“, pretože im najviac pripomínali práve tento strom zo Starého sveta a jeho plody. Maklura sa ako jediný

zástupca čeľade morušovitých na americkom kontinente rozšírila postupne v celom povodí rieky Mississippi, neskôr aj na

východe USA. Dnes sa vysádza i v Európe, hlavne ako okrasný strom v parkoch a záhradách – hojný je napríklad na Kaukaze.

Nikde však maklura nedosiahla také všestranné praktické využitie ako vo svojej domovine, Osedžovia využívali najmä maklurové

drevo. Keďže bolo veľmi tvrdé a zároveň ohybné, stalo sa ideálnym materiálom na výrobu lukov a bojových palíc. Dnešní

Američania vyrábajú z maklurového dreva hlavne železničné pražce a koly do plotov a ohrád. Indiáni dávali pri ochrane pozemkov

prednosť živým plotom - maklury vysádzali nahusto a dvakrát do roka ich strihali, takže tŕnisté konáre sa stávali prirodzenou

prekážkou. Nahusto vysadené maklurové háje slúžili aj ako vetrolamy. Z koreňov maklury Indiáni vyrábali žlté farbivo. Ovocie maklury

oranžovej dosahuje priemer až do 13 cm (asi ako veľký grécky pomaranč) a svojou bohato členitou kožou pripomína, zelený mozog.

Toto ovocie sa dlho považovalo za jedovaté, ale pravda je taká, že jednoducho nie je jedlé, pretože nemá nijakú zaujímavú chuť.

Niektorí podnikaví Američania sa napriek tomu pokúšali v minulosti vyrobiť z neho poživeň. Zdravotné problémy môže spôsobiť iba

hustá biela miazga, ktorá vyteká z nezrelého ovocia a jeho stopky - u niektorých ľudí zapríčiňuje zápalové ochorenia kože.