Nárečie | Tlačiť |

Málinské nárečie je možné vyčleniť ako typ nárečia, ku ktorému viac alebo menej inklinujú ostatné nárečia severnej skupiny. V minulosti bolo hodne používane, avšak postupom času sa vytráca z bežného dialógu. V súčasnosti hovoria "po Málinski" zväčša len starší občania. Z jazyka mladých ľudí sa nárečie vytratilo.

Krátky slovník:

rebe - ryby; krave - kravy; robiťi - robiť; ľesa - plot; kot- keď; narano - zajtra; čera - včera; stoup - stĺp; mlatok - kladivo; kuckóv - komora; krompeľ - zemiak; burgoňďia - repa; oblok - okno; koťév - kotol;  trpó - teraz; drév - skôr; ló, lóka - dole; hor, horka - hore; nu - dovnútra; ňigda - nikdy; čez, durch - cez; poľa - pri, popri, okolo

Ukážky z nárečia:

Kobe rebe male nohe, veďele be behaťi. Kobe krave male plutve, veďele be plávaťi.

Keby ryby mali nohy, vedeli by behať. Keby kravy mali plutvy, vedeli by plávať.

 

Zvone zvoňej, ako kot horí.

Zvony zvonia, ako keď horí.

 


Poviedka v málinskom nárečí

obr

Anton Pavlovič Čechov, po rusky Антон Павлович Чехов (* 29. január 1860, Taganrog, Rusko – † 15. júl 1904, Badenweiler, Nemecko) bol ruský spisovateľ a dramatik. Tento vzdelaný lekár a vynikajúci znalec ľudských duší, ale najmä slabostí, mal mimoriadny pozorovací dar. Vedel vydolovať z hlbokých vášní a drám nečakanú zápletku pre svoju poviedku. Jednu z nich si môžete vychutnať priamo v málinskom nárečí. Preklad Ján Detvan.

Stiahnut! Poviedka, download, (PDF 149 KB)


 

 

Anton Pavlovič Čechov

Švédska mašina  (Švédska zápalka) 
(Kriminálna oná-príbeh)


I.

Za  rana 6.októbra 1885 do kancelárije okresneho policajneho komisára druhyho obvodneho komisarijátu vošév porejdňe obľečéne mláďenčok a treskov,že jeho pá-na,vyslúžileho gardoveho poručíka Marka Ivanoviča Kľauzova,načisto zahlušiľi.Kod to rékov,bov načisto bľadej a ľen ňi tak pre ňič-za ňič dosráne...Ruke sa mu  kľe-pale a v očejch bolo viďeťi hrúzu.     -Te si kto?- spejtav sa komisár.     -Jej son Psekov,Kľauzovovó onej-správca.Gramafón,či vlasňe agronóm,aj mecha-ňik.      Nuž,kod komisár a Psekov aj so svedký vedno došľi na mésto činu,razon zveďe-ľi,čó je čó:v ton rohu domu,ďe sa Kľauzov pometlovav,sa najebalo ľiďí ako maku.Chýr o tonto sa ako čert besnej rozonďév šaďe-možňe,a že jus bov svejtok a  gu do-mu sa doonďéľi z ďekejt,aj z druhych ďeďín.V ton dupalajgu edon prehväkovav druhyho.Sen-tan naďabiľi na bľadé vyreváne ksichte.Dverce do Kľauzovové chyže bole zanknúte.Kľíč trčav vo.     -Darebáke sa tanu dostále,podľa šeckyho čez obločok.-povédav Psekov,kod ďiďí-kaľi na dverce.      Vyšľi do zahrade,ľebo tan bov otočéne oblok z chyže.Vyzerav kaďejáko a ešťe aj zeľéne vybľadnúte firhang bov na ňon.Čez edon rožťok firhangu,kerót sa vyhrnúv, sa do té chyže dalo kuknúťi.     -Kukav už dakerót z vás tanu?-spejtav sa komisár.     -Me vera ňi,vaša milos,-povédav záhradňík Jefrem,drobíšky sivovlasej starčok, ke-remu podľa parsúnu be každej povédav,že bov dakode kapráľon.-Ktože be sa opová-žev,kod každemu sa koľená kľepále od hróze.     -Ech,Mark Ivanyč,Mark Ivanyč!-zdechov si komisár,kod kukav čez oblok. -Či son ťi dos ňenavravev,že to s ťebó ňidobre skončí.Aľe kodebeže taky záľetňík človeka počúvov!Presbožnos ňigda ňič dobró ňedoňesé!     -Iba Jefromovi môžmo beť ďačňí,-povédav Psekov,-kobe jeho ňi,vysraľi be smo sa sen doonďéťi.Ón sámoprvej pobadav,že tu dač je ňi s kosťevnen rejdon.Ňes rano príďe ko mňe a vraví mi:“Ako je to,že náš pán veľkomožnej zaťeľko zdochýna?Už son ho tejžďen ňeviďev vyňíťi z chyže“.ľen čó dovravev,ako be ma dak ochlošťev dačin... Hňed son zveďev,oč´ iďe.Od sobote ho ňik ňeviďev,a trpó je už ňeďeľa. Seďen dňí,to je ňi sranda.     -Tak chudák...-ešťe edon raz vzdechov komisár.Šikovne,aj učéne to človek bov,a aňi muchy be ňebov ubľížev.Šeckych nás tromfov,jus veru,aľe bov živán.Nak mu Pán Bošťok kráľovstvo ňebeskó daďej!Aľe furt son dač takó čakav.Stepan,-zbľejkov komisár na veľakoho z podrejďenech,-razon bež ko mňe a pošľi Andriušku g náčelňíkovi,nak mu šecko zavadluje.Nak sa sen dotrepe!A te čó najstrmše bež  gu sudcovi Nikolajovi Jermolaičovi a povedz mu,nak sen užaj príďe!Počkaj,ešťe ťi načarben dáky ľístok...     Komisár rozostavev kolo bočneho krídla stráž,napísav sudcovi ľístok a vybrav sa gu správcovi na čaj.Ľedva prešlo ďesat minút a už seďev za stolon,opaťerňe chrú-mav cukor a chľemtav horúci tmavej čaj.     -Nuž tak,prosin... –vravev Psekovovi,- Tak,prosin...Ved bov urodzéneho rodu,boháč...,miláňik bohó,dalo be sa povédaťi Puškinovema sloví,a čó dosejhov? Ňič.Ožérav sa,hýrev a ...tu ho máš... zahlušiľi ho.     Asi o dve hoďine sa doťerigav vyšetrujúci sudca Nikolaj Jermolajevič Čubikov (tak sa volav),asi šesďesejtňik,vesóky chlap,ešťa pri póne siľe.Zastáva svoje mésto už štvrtstoročé.Celej okres ho pozná ako statočneho,rozumneho a energickyho človeka, kerót má rád svojí robotu.Na mésto činu prišév s ňin aj jeho ňerozlučnej spoločňík, pomocňík a zapisovaťeľ Ďukovskij,vesóky mláďenčok,asi dvacatšesročnej.     -Či navozaj,páňi mojí?-začav Čubikov,ľen čo vňišév do Psekovové chyže a na-strmo začav šeckyn podávaťi ruke.-Aľe vskutku?Marka Ivanyča?Zalomažďiľiho?Ňi,to je ňi možnó!Ednoducho ňi možnó.     -Čóže be ňi,ľen hybajťe, -vzdechov komisár.     -Bože na ňebi... Aľe ved smo sa minulej pejtok stretľi na jarmoku v Tarbaňkove!Ešťe smo vedno,s prepáčeňín,vódku chľemtaľi!     -Už je raz tak... – zavzdechav zas komisár.     Ešťe si chviľa poochkaľi,kriťiľi hlavámi,čó sa ďiviľi,drisľi si po čaji a vybraľi sa k bočnemu krídlu.     -Chojťe nabok! – zhvejkov strážmajster na ľiďí.Kod vošľi do bočneho krídla, vyše-trujúci sudca počav sámoprvo skúmaťi dverce do chyže,v keré sa spáva.Dverce bole zo sosnoveha dreva,natréne na žoto ňi pohubéne.Ňenašľi ňič  ekstrovnó,čó be ich privoďelo na dáku stopu.Nuž sa rozhodľi dverce vylomiťi.     -Povedzťe ten,čó tu ňémaju čó robiťi,abe sa pakovaľi! – povédav vyšetrujúci sud-ca, kod  po douhon tréskaňí a búšeňí sekeró a dláton dverce nakoňéc povoľele. – Je to kvoľi vyšetrováňu... Strážmajster ňikoho nu ňepúšťajťe!     Čubikov,jeho pomocňík a komisár otvoriľi dverce a edon po druhon vošľi tanu. Do óčí sa naskytov takýto pohľad.Pri ednon obloku stála veľká dreväná posteľ s ve-ľičaznó páperovó duchnó.Na dokrkváne duchňe bola hoďéna deka.Hlavňic bola ta-kisto dohúžvaná a váľala sa na zemi.Na nadkasľíku pred posťeľó ľežale sréborné ho-ďinke a sréborná dvacatkopejová minca.Ľežala tan aj škatuľka mašín.Krem posťeľe,nadkasľíka a edneho stovca ňebov v chyži žádon druhý bútor.Komisár kukov pod posťeľ a uviďev tan kolo dvacat práznech fľáš,starej slamännej kalap a  štvrt karafe vódke.Pod nadkasľíkon sa váľala zaprášená čižma.Vyšetrujúci sudca prebehov po-hľadon po chyži,zamračev sa a očerveňev.     -Darebáke! – zahundrav a zaťav päsťe.     -Aľe ďe je Mark Ivanyč? – spejtav sa poťichu Ďukovskij.     -Prosin vás,ňestarajťe sa do toho! – odvrkov Čubikov.     -Račé prezriťe dlážku!Toto je už druhý raz za mojich čás.Jevgrag Kuzmič, - oslo-vev ťichyn hlason komisára. –Aj roku 1870 son mav takýto istej prípad.Aždá sa ešťe buďeťe pamätaťi... Zamordováňa kupca Portretova.Tode to bolo jus tak.Zahlušiľi ho a jeho mrtvolu té hnusobe vyvľékle čez oblok...     Čubikov sa podav g obloku,odhrnuv nabok firhang a opaťerňe sa dotkov rámu. Oblok sa otvorev.     -Kod sa dá otvoriťi,to znamená,že bov ľen pritvoréne...Hm...Na parapétňi sa sto-pe. Viďíťe?Rejdňe sa daju viďéťi stope od koľén.Veľak sa ťejtot tetlav vo...Buďemo miseťi porejdňe poprezeraťi oblok.     -Na dlážky son ňenašév ňič zvláštno... rékov Ďukovskij. – Aňi fľake,aňi poškra-báno. Našév son iba ednú obhorénu švédsku mašinu.Tu je!Ako si pamätán,Mark Iva-nyč ňigda ňefajčev;aj domá chasnovav iba obečajné mašine,a ňi švédske.Táto mašina nán móže  poslúžiťi ako dókaz...     -Ach...budzťe račé ťicho! – hoďev rukó vyšetrujúci sudca. –Buďe tu obchendovaťi tó svojó mašinó.ňéman rád takéto horúce makovice!Bolo be ľepše,kobe sťe sa kukľi pod posťeľ,a ňehľejdaľi mašine!     Ďukovskij porejdňe kukov pod posťeľ a hňed referovav: -Ňi sa tan aňi krvavé,aňi inakšé bake...Aňi frišné trhľine.Na hlavňici sa stope po zuboch.Deka je veľačin zaky-dána,podľa barve  je to pivo,aj tak to mľaňé...Ako vidno,podľa šeckyho sa na posťeľi tlómiľi.     -To vén aj bez vás,že sa na ňé lomažďiľi!Na to sa vás ňik ňespetuje.Lomeňicu na-hajťe lomeňicó a račé...     -Edná čižma je tuna,druhú son ňenašév.     -No a čó?     -No to,to že ho zadusiľi,kod sa vyzúvav.Druhú čižmu si už ňestačev vyzúťi,kod...     -Spostos!...A ako sťe na to prišli,že ho zadusiľi?     -Na hlavňici sa stope po zuboch.A krem toho je hlavňic cevky dokrkvána a ľeží na zemi dobreho pov metra od posťeľe.     -Táraj,čó mi to tu tréskaťe!Nože hybajťe čin drév do zahrade.Račé kobe sťe to tan šecko poprezeraľi a ňemotaľi sa mi tu popod nóhý... Tu si stačin aj sán...     Vyšetrováňa sa začalo ten,že iba čó došľi do zahrade,poprezeraľi sámoprvo trávu. Tráva pod oblokon bola zadupkána.Aj lopušina pod oblokon,cevky pri sťeňe,bola. podlávená.Ďukovskymu s v ňé podarelo náťi dakeľko polámanech gonárikó a chu-máčik vate.Navrchu ečťe našév ťeňíške vlákna tmavomodré vlne.     -V čon bov posledňe obľečéne? – spejtav sa Ďukovskij Psekova.     -V žotech pláťanech háboch.     -Výborňe.Ťí druhí boľi poton v modron.Odrezaľi dakeľko stonkó lopúcha a sta-rosľive zakriťiľi do papéra.Jus tode došľi náčelňík Arcybyšev-Svisťakovskij a dok-tor Ťuťujev.Náčelňík šeckych pozdravev a hňed si kcev uspokojiťi svojí zvedavos;zato doktor,vesóky a vyzejbnutej človek s vpadnútema očima,douhyn noson a špi-cató bradó,ňepozdravev ňikoho,aňi sa na ňič ňevypetovav,aľe hňed si sádov na pen,vzdechov a povédav:     -Ťí Srbi sa zas zbúriľi!Ňechápen,čó vlastne kcu!Ach,Rakúsko,Rakúsko!To si te vi-na.     Vonkajšej prehľejdka obloka  ňepriňésla ňič,čó be stálo za dač;zato skúmaňa tráve  a najbľižšich kríkó pod oblokon sa ukejzalo pre vyšetrováňa veľmi dóľežitó.Ďukov-skymu sa napriklad podarelo náťi v tráve veľej fľakó,keré sa ako dovhy tmavej pásťejhale direkt spod obloka na dakeľko metró do zahrade.Pás sa končev pod orgová-non.Pod ňin sa našév aj pár g čižme,kerú už pred ten našľi v chyži.     -To je stará krv! – povédav Ďukovskij,kod prezerav fľake.Pri slove „krv“ sa zo-dvihov aj doktor a iba tak kukov na fľake.     -Hej,krv, - zamrmlav.     -Tak ho ňezadusiľi,kod je to krv! – povédav Čubikov a špatňe kukov na Ďukov-skyho.     -V chyži ho zadusiľi a tu ho ochlošťiľi dákyn óstren predmeton,ľebo sa bojaľi,že in obžije.Fľak pod orgovánon dokazuju,že tan ľežav za veľej času,kyn oňi rozumovaľi, ako be ho a na čon vyvľékľi do zahrade.     -Dobre,a čó čižma?     -Tá iba potvrdzuje,že mán pravdu,že ho zamordovaľi,kod sa pred spáňin vyzú-vav.Ednú čižmu vyzúv,a druhú,túto,sťihov sťejhnuťi ľen dopole.Pri natrejsaňí a páďe sa čižma poton samá vyzúla...     -Pozrimo ho,akú má fantáziju! – zaškľabev sa Čubikov. Ľen si meľé svoje a meľé! Kode sa už odučíťe domrzaťi so svojima  múdrosťejmi?Spraviľi ba sťe ľepše,kobe sťe namésto mudrováňa naskobaľi kus té zakrvavéne tráve na rozbor!     Kod bolo po prehľejdky a načrtľi situačnej pláňik,pobraľi sa vyšetrujúci gu správcovi,abe spísaľi protokol a zajedľi si.Pri frušťiku sa rozvraveľi.     -Hoďinke,peňaze a óstatné veci...toho sa aňi ňedotkľi, - začav Čubikov.Ňejďe o lú-pežnú vraždu,tak ako edná a edná sa dve.     -A istotňe jí ňeurobev človek z ľidu, - zaméšav sa Ďukovskij.     -Ako sťe na to prišľi?     -Ako dókaz mán švédsku mašinu,kerú tunajší viďéčaňej ešťe vóbec ňepoužívaju.Takéto mašine maju ľen gazdovej,aj to ňi šeci.A,vražďiľi vejcerí,ňi edon,aľe najmén trej; dvaja držaľi a treťí drhov.Kľauzov bov siláčisko,a vrahovej s ten isťe rátaľi.     -Šecká jeho sila mu bola na ňič,ak,predpokládjmo,že spav.     -Pachaťeľej ho zasťihľi,kod sa vyzúvav a tode ňemohov spaťi.     -Prestanťe už s ten vymejšľaňín!Jedzťe račé!     -A podľa mňej,vaša milos, - povédav zahradňík Jefrem,kod kládov na stól samo-var,toto svinstvo ňespravev ňik druhý,iba Nikolaška.     -To je cevky možnó, - povédav Psekov.     -A to je kto tót Nikolaška?     -Pánó komorňík,vaša milos, - odpovédav Jefrem. – Kto druhý be to mohov beťi,kod ňi ón?Hotovej zbójňik,vaša milos.Ožran a presbožňík.Matka Božej na ňebe-sách!Ved ón milosťivemu pánovi furt vódku nosev,ón ho ukládav do posťeľe...Tak kto druhý, kod ňi ón.A ešťe si dovoľin vaší milos upozorňiťi,že sa raz v krčme, ží-ván edon, vychvastúvav,že milosťiveho pána zabije.A to šecko pre Akuľku,pre ženu... Mav takú ednú...Pánovi sa zviďela,zbľížiľi sa,nuž a ón sa načerťev...Teraz sa váľa v kuchyňi ožráne ako čík.Reve...vraj mu je milosťiveho pána ľíto...klame...     -Pre Akuľku sa navozaj vyplaťí načerťiťi, - povédav Psekov. Aj kod je obečajná žena,no...Aľe pre ňič za ňič jí Mark Ivanyč ňevolav Nana.Má veľač,čó pripomína Nanu...takó príťažľivó...     -Viďev son...Vén... – povédav vyšetrujúci sudca a vysejkav sa do červéneho ka-pesňíka.     Ďukovskij si zapáľev a zohov óči.Komisár zabubnovav prstý po táňeríku.Náčelňík sa rozkašlav a ktovépreč sa začav prehrňaťi v tášky.Vari ľen na doktora zménka o Akuľky a Naňe ňijak očividňe ňezapósobela.Vyšetrujúci sudca  rozkázav,abe doši-kovaľi Nikolašku.Nikolaška,vyhúknutej šuhaj s dovhyn rapaven noson a vpadnútó bradó,vošév do Psekovové chyže v saku po milosťivon pánovi a pokloňev sa vyše-trujúcimu sudcovi až po zen.Tvár mav ospátu a usozénu,Bov doťeľéne,že ľedva stáv na nohách     -Ďe je milosťivej pán?     -Zabiľi ho vaša milos.     Kod to Nikolaška povédav,zamružkav a rozrevav sa.     -To vémo,že ho zabiľi.Aľe ďe je trpó?Ďe je mrtvola?     -Vravej,že ho vyvľékľi čez oblok a zakopaľi v zahraďe.     -Hm!Už aj v kuchyňi veďej o výsledkoch vyšetrováňa...Tfuj!Tak,holúbok,ďe si bov tú noc,sobotu,kod zamordovaľi pána?     -To navozaj ňevén,vaša milos, - odpovédav in. – Bov son ožráne a na ňič si ňepa-mätán.     -Aľibi! – pošepov Ďukovskij,zaškľabev sa a mädľev si ruke.     -Nuž tak.No a preč je pod pánoven oblokon krv?     Nikolaška zodvihov hlavu a zamesľev sa.     -No,buďe to? – súrev ho náčelňík.     -Hňed,hňed.Tá krv,vaša milos,ňestojí za reč.Zarezav son sľépku.Cevky obečajňe,tak ako furt,kod sa mi zrazu vytrhňe z rúk a hybaj het...Preto je tan krv.     Jefrem potvrďev,že Nikolaška každej večer zarezávav sľépke,a to na róznech mé-stach,aľe už ňik ňeviďev,či podrezána sľépka behala po zahraďe,aj kod sa to cevky naisto ňedá popreťi.     -Aľibi! – zaškľabev sa Ďukovskij. – A ešťe akó hlúpo aľibi.     -A čó to bolo s Akuľkó?     -Nuž,zhrešiľi smo.     -Pán ťi jí odvábev,čak je pravda?     -Aľe ďeže.Akuľku mi prebraľi tuto,prosin,oňi pán Psekov,Ivan Machallyč,prosin, a jemu jí zas zväľi milosťivej pán.Tak to bolo.     Psekov sa zmejtov a začav si treťi ľavó oko.     Ďukovskij ho skoro prepichov pohľadon,aľe vytušev jeho rozpake  a strhov sa. Zrazu zbadav,že správca má nasebe modré nohavice,čó dosav cevky uňiklo jeho po-zornosťi.Spomenuv si na modré vlákna,čó bole na lopúchoch.Aj Čubikov sa zrazu podozrivo zaďívav na Psekova.     -Móžeš iťi! – povédav Nikolaškovi. – A trpó,pán Psekov,dovoľťe,abech sa vás na dač spejtav.Predpokládan,že zo sobote na ňeďeľi sťe boľi tu,čak?     -Hej,o ďesejte son večerav s Markon Ivanyčon.     -A čó poton?     Psekov v pomykove stáv od stola.     -Poton...poton...Namojdušu ňevén, - zahundrav. –Veľej son toho večera pev...Aňi sa  ňepamätán,ďe a kode son zaspav... Aľe čóže šecej na mňej tak hľaďíťe?Aňi čó be son ho bov jej zabev!     -Ďe sťe sa zobuďiľi?     -Zobuďev son sa v čeľaďinci,na peci... Šecej mi to móžu dosvedčiťi.No ako son sa dostáv na pec,ňevén.     -Ľen kľid,kľid...Stretávaľi sťe sa s Akuľinkó?     -Čó na ton záľeží?...     -A po vás jí mav Kľauzov?     -Hej...Jefrem,doňes ešťe hríbike!Dáťe si ešťe čaj,Jevgraf Kuzmič?     Na dobrech pät minút zavládlo trápno,skľičujúco ťicho.Ďukovskij ňeprevravev slova a ňespúšťav óči z pobľadnúteho Psekova.Ťicho prerušev vyšetrujúci sudca.     -Buďemo miseťi, - povédav – záťi do hlavné budove,a podovrávaťi sa s ňebohyho sestró,Márió Ivanovnó.Aždá nán buďe moci o prípaďe dačó povédaťi.     Čubikov a jeho pomocňík sa poďakovaľi za pohosťéňa a pobraľi sa do panskyho domu.Kľauzovovú sestru Máriu Ivanovnú,asi šťiricatpätročnú starú ďévku,zasťihľiv modľitbách pred vesókyn roďinnen oltárikon.Kod zbadala úradné čapke a v ru-kách hosťí aktovke,zbľadla.     -Sámoprvo sa ván misín omlúviťi za šeckych,že vás rušímo v nábožnon rozjímaňí,-začav galantnej Čubikov a úcťivo sa pokloňev. –Iďemo vás o dač poprosiťi.Priro-dzeňe sťe už počúľi...Slovon mámo podozréňa,že vašho bračoka veľakto zamordo-vav.Čó si počňeš,Božej vóľa...Pred smrťó ňeúďe aňi kraľ aňi bedár.Aždá be sťe nánveďeľi veľač o ton povédaťi,vysvetľiťi...     -Prosin vás,na ňič sa ma ňespetujťe, - povédala in Mária Ivanovna,zbľadla ešťe väčšme a zakrela si ksicht rukámi. – Ňemóžen ván ňič povédaťi!Ňič!Veľmi vás pro-sin!Jej navozaj...Čó be son mohla?Ach,ňi,ňi... o bratovi aňi slova!Do svojé smrťi ňiko-mu ňič ňepovén!     Mária Ivanovna sa rozrevala a vybehla do susedné chyže.Vyšetrujúci pozreľi edon po druhon,pokrčiľi pľecámi a vzdaľi sa.     -Čertovská baba! – zakľev Ďukovskij,kod vychádzaľi z panskyho domu. – Istotňe dač vé a tají to.Aj chyžná to mala na čeľe napísanó... Ved počkajťe,potvore!Šecko vy-šetrímo!     Večer sa Čubikov a jeho pomocňík za mesačneho svitu vracaľi domó;seďeľi v koči a v duchu rozoberaľi šecko,čó sa za tótot ďen prezveďeľi.Oba boľi dokonáňi a ču-šaľi.Čubikov sa aj tak ňi rád debatovav cestó a dokonáne Ďukovskij svojin čušáňintótot raz staremu ulahoďev.Kod sa bľížíľi domó,pomocňík aj tak ňevydržav a roz-vravev sa:     -Bezpochybe je,že Nikolaška je do celé veci zapľeťéne, - povédav.Táčika poznáš po péri,a človeka po reči...Jeho slávno aľibi ho namočelo až hyn po uši.No pochy-bujen,že be to ón spískav.Využiľi ho a šecko narafičiľi nanho,ľebo je ďivnej.Súhla-síťe?V celon prípaďe  jus ňi najmenší úlohu zohrav aj tót ňenápadnej Psekov.Mod-ré gaťe,rozpake,tá noc po vražďe,čó od strachu preľežav na peci,jeho aľibi a, prav-daže Akuľka...     -Ustavičňe ľen svoje huďéťe.Podľa vás móže beť vrahon každej,čó mav dač s Akuľkó!Ech,horúca hlava!Ešťe be sťe maľi cumeľ cmúľaťi,a ňi vyšetrovaťi!Ved aj ve sťe sa vláčiľi  za Akuľkó,nuž podľa toho be sťe aj ve boľi do té veci zapľeťéne!     -Aj u vás bola Akuľka mesac kuchárkó...no ňič ňevravin.V noci zo sobote na ňe-ďeľi smo vedno hraľi karte,máťe vo mňe svedka,inak bech sa aj do vás zadrapev.Verabože,tu aňi ňejďe o ženu!Drév o podľejcky,ňehaňebnej a ohavnej cit...Kukňiťe,ňevýbojnemu mláďencovi sa ňeviďelo,že ho dak druhý vyťisov...Nuž sa chcev pom-sťiťi.A poton,prosín...Jeho hrubé lepe toho veľej prezrádzaju.Pamätujeťe,ako cmu-kov,kodAkuľku porovnávav s Nanó?Verťe,že toho ňehaňebňíka zožéra vášen!Nuž:urazéna samoľíbos a ňeuhaséna vášen.To na vraždu cevky stačí.Dvuch be smo už maľi,no kto je tót treťí?Nikolaška a Psekov ho držaľi.No kto ho zadusev?Psekov je ňi smelej,ňerozhodnej,slovon bojko.A takí ako Nikolaška be ho ňezadusiľi hlavňicó;drév be použiľi sekeru aľebo obuch...Zadusev ho veľak treťí,aľe kto?     Ďukovskij si sťejhov kalap do čela a zamesľev sa,Bov ťicho,kyn koč ňezastáv pred domon vyšetrujúciho sudcu.     -Heuréka! – zhväčav,iba čó vošľi do bytu,a vyzľékav si kabát. –Heuréka,Nikolaj Jermolaič!Ďivnó,že ma to ňenapadlo drév.Véťe,kto bov treťí?     -Prosin vás,prestanťe už!Aha ,večera je už nachystána.Pomo jesťi!     Vyšetrujúci sudca a Ďukovskij si sadľi g večeri.Ďukovskij si naľev za kaľišťok vódke,naťejhov sa ako struna a s iskrejcima očima rékov:     -Tak abe sťe veďeľi,tót treťí,čó pomáhav tomu podľejčiskovi Psekovovi,tót čó dusev - to bola žena!Áno,prosin!Ňik druhý ako sestra zavražďéneho,Mária Iva-novna!     Čubikov sa skoro zadrhov vódkó a upreňe sa zaďívav na Ďukovskyho.     -Počujťe...ňi sťe...Ňeboľí vás onó...hlava?     -Ňi,son zdravej.Dobre,povedzmo,že son sa zblázňev,aľe ako  vysvetľíťe tót zmä-tok,kod smo gu ňé vošľi?Čó povéťe na to,že nán ňekcela povédaťi žádne podrobnos-ťi?Povedzmo,že sa to taľafatke – dobre!V porejdku! – tak si spomňiťe na ich vzťahe!Ved svojho brata ňenáviďela.Ona je staroverka,a ón chrapún  a prezbožňík...Viďíťe,tu bejva ňenávis!Vraj jí načisto presvedčev,že sa sprejhov s ďáblon,Pred jé očima vy-volávav duchó.     -Čó to má s ten spoločnó?     -Ňechápeťe?Táto staroverka vražďela – z fanatizmu!Ňiľenže zadusela buran,hýrivca,aľe aj svet osloboďela od ňeznaboha – v ton viďela svój záslužnej čin,ba dokonca nábožeženskó hrďinstvo.Oj,ve ňepoznáťe této staré ďévke,této staro-verke!Ľen si prečítajťe Dostojevskyho!A čó ešťe píšu o ton Leskov a Pečerskij!...Oná,iba oná to bola,hlavu dán na to!Oná ho zadusela!Ó,falošná babizňa!Či ňestála pred ikonámi,kod smo gu ňé vošľi iba preto,abe nán zaľepela óči?Ej reku,buďen sa robiťi,akobech sa modľela a oňi si pomesľej,že son pokojná a aňi ňečakán,že be mohľi príťi.To je metóda neskúsenech kmínó.Drahý Nikolaj Jermolaič!Mój milej!Zverťe mi tótot prípad!Dovoľťe,nak ho sán uzavrén!Druh mój milej!Začav son ho, kcen ho aj dokončiťi!     Čubikov pokriťev hlavó a zamračev sa.     -Aj s ťažkima prípadý si sán poraďin, - povédav. – A ve be sťe sa ňémaľi tetlaťi tan, ďe vás ňenačin.Robťe si iba svojí robotu!Zapisujťe,čó ván buďen diktovaťi!     Ďukovskij sa načerťev,treskov zlostňe dverámi a vyšév.     -Ej mudráčisko edon.Prefíkaňec! – šomrav za ňin Čubikov. –Náramnej mudrák!Iba výbušnej je priveľmi.Misin mu na jarmoku dačó kúpiťi,povedzmo tabaťérku.     Na druhý ďen zavčas rana došikovaľi z Kľauzovke g vyšetrujúcimu sudcovi cor-goňa s veľkó hlavó a zajačin peskon,kerót sámoprvo oznámev,že je pasťér Danilka,a poton veľmi zaujímavo vypovédav:     -Bov son pripitej, - vravev. – Do povnoci son seďev pri ťetky.Kod son sa taký po-trundžéne vracav domó,vľezov son do réke,že sa okúpen.Kúpen sa,kúpen a ...aha ťi ho! Po haťi kráčaju dve postave a vľeču veľač čérno.“Hej!“ – okríkov son ich.Zľakľi sa,a hybaj vnóhy,čó in para stačela,gu makarévskyn zahradán.Nak do mňej na més-ťe hron uďerí,ak ťí dvaja milosťiveho pána ňeťeperiľi!     Podvečer toho isteho dňa uväzňiľi Psekova a Nikolašku a pod žandárskyn dozo-ron dopraviľi do okresneho mesta,A tu sa hňed dostáľi do žalára.  
Preklad Ján Detvan.