Dedinský slovesný folklór | Tlačiť |

Dedinský slovesný folklór je vymyslený príbeh tradovaný z pokolenia na pokolenie ako pravdivý.

Povesť o prepadnutých zvonoch - príbeh rozprával báťa Dlabaj.

Bllo to vraj uš dávno, kot Máľinčaňei si postaviľi kosťéu aj túrňi. Na túrňi maľi novei zvone a že bole veľké a pekňe hlásele, šaďe si jich chváľiľi. Edon ras voľakto zomrev. Kceľi zvoňiťi a zvonó ňigďe. Hňeď rozhlásiľi, že zvone skapale a daľi sa hľeidaťi. Po krátkon čase jich našľi. Bole na ozďínské túrňi. Ozďínčaňei jich vraj ukradľi preto, žebe sa Máľinčaňei ňémaľi čin chváľiťi. Také zvone tode na bľísku ňigďe ňebole. Ale kot Máľinčaňei zvone peitaľi, ňekceľi jin jich daťi, iba ač si jich sami odňesu domó. Čo maľi robiťi? Miseľi zvone sami z túrňe zňesiťi a odňésťi naspät domó. To ale ňebou fígeľ. Zvone vraj ňésľi čez horu Vrch Hradon. Kot prišli na samei vrch, miseľi si odeichnuťi, ľebo jich zvone veľmo zmordovale. Ako vraj skládaľi toho veľkiho na zen, pricvikov voľakeremu prs na nohi. Tót v boľasťi zaklev, žebe sa prepadle naničhodnei zvone. A ďiv ďivúci ... Zvone sa navozaj prepadle, aňi ot tode vraj ňinto chíru o ňich. Aňi Ozďínčaňei, aňi Máľinčaňei už z ňich ňemali. Ešťe aj ňes té prépadľine vidno a volaju ich Zvonové jame.

Té zvone od tech čás každech seďen rokó zvoňei a víle priton spévajú. Aľe ich ňi každei počúťi móže, iba tót, čo si to zaslúži. Té zvone son ňiedoras počúv, zňelo to ako zo zeme spoza Vrch Hradu. Aľe víle spévaťi son ňepočúv, aj kot ma veic razí buďiľi v noci.


 

Machatove dolinka

Je to tak hoďina ceste nat Máľincon, ako sa k Hámru prichádza. Tan za mrkáňa strašévau pes, čó hlavu ňémau. Gruľišovcon sa stálo, kot šľi ló s Préraské, že in skočeu do chrpta tak veľmi, že oba do zeme noson zabakaľi. Kin sa spamätaľi, uš ňič ňebolo viďéťi. Iba kot viďei kolo Ípľa psa bes hlave bežaťi.




Čierny hrbok

Bolo to dáuno. Ešťe ňebohí apouka pásľi za Salašon krave. Kus si zdrémľi. Iba kot ich buďí voľáki buchot. Bole to koňe. Vlasnen očan ňeveriľi, akó veľkó panstvo s vojskon na koňoch kolo ňich prechádza. Najdrév si mesleli, že sa in to ľen tag zdá, aľe po koňoch ostále kopetá. Ňedalo in to pokoj. Za šľachó došli ač hin k Černému Hrpku a tu sa in stope začale strácaťi, ako be sa pot zen prepadle.




Húkolenka

Vraveľi, že je to ďévka vo vére (sľúbeňica). Ďévka sľíbená čeľaňíkovi, kerá drév, ako sa vidala, zomrela. Skutočnosťi to bola sova, čo v hore aľebo vo vŕbe húkala.




Svetlonoc

O svetlonoci starí ľiďei vraveľi, že sa to čerťi kerí takto k sebe vábei ňešťasnech ľiďí. Svetlonoce vídaľi na Pekľe, Lúčiceich, Chotárnej a inďe. Bože chrán sa za ňó pusťiťi. Kot sa jé uš človek poddau, uš ho nepusťela. Vláčela ho po barinách. Vše sa ukeizala tu, zas tan, kin človeka ňevičerpala, ľebo sa ňezaduseu. Tu čak ťeitok bolo dos ňebespečnéch bahurín, ďe sa aj koňe a vole dusele.




Strigy

Čo jei vén, tag aj u Kudlákó choďele strige voľákiho chlapa dláviťi. Darme aj kričau, obráťiťi sa neveďeu. Miseu to beťi dáki starší chlap. Večer, kot šľi spaťi, do sena, ako sa preten spávalo, tag náki svojmu bratovi narúčaľi, ak buďen v noci sťenaťi, tag ma obrác na bok!