Vítajte,
Môžete sa Prihlásiť alebo Registrovať.    Nepamätáte si heslo?

Anton Pavlovič Čechov - Švédska mašina (Švédska zápalka)
(1 videní) (1) hosť
DoleStránka: 1
Téma: Anton Pavlovič Čechov - Švédska mašina (Švédska zápalka)
#128
Anton Pavlovič Čechov - Švédska mašina (Švédska zápalka) Pred 9 rok, 7 mesiaca Karma: 0
Anton Pavlovič Čechov


Švédska mašina (Švédska zápalka)
(Kriminálna oná-príbeh)

I.

Za rana 6.októbra 1885 do kancelárije okresneho policajneho komisára druhyho obvodneho komisarijátu vošév porejdňe obľečéne mláďenčok a treskov,že jeho pá-na,vyslúžileho gardoveho poručíka Marka Ivanoviča Kľauzova,načisto zahlušiľi.
Kod to rékov,bov načisto bľadej a ľen ňi tak pre ňič-za ňič dosráne...Ruke sa mu kľe-pale a v očejch bolo viďeťi hrúzu.
-Te si kto?- spejtav sa komisár.
-Jej son Psekov,Kľauzovovó onej-správca.Gramafón,či vlasňe agronóm,aj mecha-ňik.
Nuž,kod komisár a Psekov aj so svedký vedno došľi na mésto činu,razon zveďe-ľi,čó je čó:v ton rohu domu,ďe sa Kľauzov pometlovav,sa najebalo ľiďí ako maku.
Chýr o tonto sa ako čert besnej rozonďév šaďe-možňe,a že jus bov svejtok a gu do-mu sa doonďéľi z ďekejt,aj z druhych ďeďín.V ton dupalajgu edon prehväkovav druhyho.Sen-tan naďabiľi na bľadé vyreváne ksichte.Dverce do Kľauzovové chyže bole zanknúte.Kľíč trčav vo.
-Darebáke sa tanu dostále,podľa šeckyho čez obločok.-povédav Psekov,kod ďiďí-kaľi na dverce.
Vyšľi do zahrade,ľebo tan bov otočéne oblok z chyže.Vyzerav kaďejáko a ešťe aj zeľéne vybľadnúte firhang bov na ňon.Čez edon rožťok firhangu,kerót sa vyhrnúv, sa do té chyže dalo kuknúťi.
-Kukav už dakerót z vás tanu?-spejtav sa komisár.
-Me vera ňi,vaša milos,-povédav záhradňík Jefrem,drobíšky sivovlasej starčok, ke-remu podľa parsúnu be každej povédav,že bov dakode kapráľon.-Ktože be sa opová-žev,kod každemu sa koľená kľepále od hróze.
-Ech,Mark Ivanyč,Mark Ivanyč!-zdechov si komisár,kod kukav čez oblok. -Či son ťi dos ňenavravev,že to s ťebó ňidobre skončí.Aľe kodebeže taky záľetňík človeka počúvov!Presbožnos ňigda ňič dobró ňedoňesé!
-Iba Jefromovi môžmo beť ďačňí,-povédav Psekov,-kobe jeho ňi,vysraľi be smo sa sen doonďéťi.Ón sámoprvej pobadav,že tu dač je ňi s kosťevnen rejdon.Ňes rano príďe ko mňe a vraví mi:“Ako je to,že náš pán veľkomožnej zaťeľko zdochýna?Už son ho tejžďen ňeviďev vyňíťi z chyže“.ľen čó dovravev,ako be ma dak ochlošťev dačin... Hňed son zveďev,oč´ iďe.Od sobote ho ňik ňeviďev,a trpó je už ňeďeľa. Seďen dňí,to je ňi sranda.
-Tak chudák...-ešťe edon raz vzdechov komisár.Šikovne,aj učéne to človek bov,a aňi muchy be ňebov ubľížev.Šeckych nás tromfov,jus veru,aľe bov živán.Nak mu Pán Bošťok kráľovstvo ňebeskó daďej!Aľe furt son dač takó čakav.Stepan,-zbľejkov komisár na veľakoho z podrejďenech,-razon bež ko mňe a pošľi Andriušku
g náčelňíkovi,nak mu šecko zavadluje.Nak sa sen dotrepe!A te čó najstrmše bež gu sudcovi Nikolajovi Jermolaičovi a povedz mu,nak sen užaj príďe!Počkaj,ešťe ťi načarben dáky ľístok...
Komisár rozostavev kolo bočneho krídla stráž,napísav sudcovi ľístok a vybrav sa gu správcovi na čaj.Ľedva prešlo ďesat minút a už seďev za stolon,opaťerňe chrú-mav cukor a chľemtav horúci tmavej čaj.
-Nuž tak,prosin... –vravev Psekovovi,- Tak,prosin...Ved bov urodzéneho rodu,
boháč...,miláňik bohó,dalo be sa povédaťi Puškinovema sloví,a čó dosejhov? Ňič.
Ožérav sa,hýrev a ...tu ho máš... zahlušiľi ho.
Asi o dve hoďine sa doťerigav vyšetrujúci sudca Nikolaj Jermolajevič Čubikov (tak sa volav),asi šesďesejtňik,vesóky chlap,ešťa pri póne siľe.Zastáva svoje mésto už štvrtstoročé.Celej okres ho pozná ako statočneho,rozumneho a energickyho človeka, kerót má rád svojí robotu.Na mésto činu prišév s ňin aj jeho ňerozlučnej spoločňík, pomocňík a zapisovaťeľ Ďukovskij,vesóky mláďenčok,asi dvacatšesročnej.
-Či navozaj,páňi mojí?-začav Čubikov,ľen čo vňišév do Psekovové chyže a na-strmo začav šeckyn podávaťi ruke.-Aľe vskutku?Marka Ivanyča?Zalomažďiľiho?Ňi,
to je ňi možnó!Ednoducho ňi možnó.
-Čóže be ňi,ľen hybajťe, -vzdechov komisár.
-Bože na ňebi... Aľe ved smo sa minulej pejtok stretľi na jarmoku v Tarbaňkove!
Ešťe smo vedno,s prepáčeňín,vódku chľemtaľi!
-Už je raz tak... – zavzdechav zas komisár.
Ešťe si chviľa poochkaľi,kriťiľi hlavámi,čó sa ďiviľi,drisľi si po čaji a vybraľi sa
k bočnemu krídlu.
-Chojťe nabok! – zhvejkov strážmajster na ľiďí.Kod vošľi do bočneho krídla, vyše-trujúci sudca počav sámoprvo skúmaťi dverce do chyže,v keré sa spáva.Dverce bole zo sosnoveha dreva,natréne na žoto ňi pohubéne.Ňenašľi ňič ekstrovnó,čó be ich privoďelo na dáku stopu.Nuž sa rozhodľi dverce vylomiťi.
-Povedzťe ten,čó tu ňémaju čó robiťi,abe sa pakovaľi! – povédav vyšetrujúci sud-ca, kod po douhon tréskaňí a búšeňí sekeró a dláton dverce nakoňéc povoľele. – Je to kvoľi vyšetrováňu... Strážmajster ňikoho nu ňepúšťajťe!
Čubikov,jeho pomocňík a komisár otvoriľi dverce a edon po druhon vošľi tanu. Do óčí sa naskytov takýto pohľad.Pri ednon obloku stála veľká dreväná posteľ s ve-ľičaznó páperovó duchnó.Na dokrkváne duchňe bola hoďéna deka.Hlavňic bola ta-kisto dohúžvaná a váľala sa na zemi.Na nadkasľíku pred posťeľó ľežale sréborné ho-ďinke a sréborná dvacatkopejová minca.Ľežala tan aj škatuľka mašín.Krem posťeľe,
nadkasľíka a edneho stovca ňebov v chyži žádon druhý bútor.Komisár kukov pod posťeľ a uviďev tan kolo dvacat práznech fľáš,starej slamännej kalap a štvrt karafe
vódke.Pod nadkasľíkon sa váľala zaprášená čižma.Vyšetrujúci sudca prebehov po-
hľadon po chyži,zamračev sa a očerveňev.
-Darebáke! – zahundrav a zaťav päsťe.
-Aľe ďe je Mark Ivanyč? – spejtav sa poťichu Ďukovskij.
-Prosin vás,ňestarajťe sa do toho! – odvrkov Čubikov.
-Račé prezriťe dlážku!Toto je už druhý raz za mojich čás.Jevgrag Kuzmič, - oslo-vev ťichyn hlason komisára. –Aj roku 1870 son mav takýto istej prípad.Aždá sa ešťe buďeťe pamätaťi... Zamordováňa kupca Portretova.Tode to bolo jus tak.Zahlušiľi ho a jeho mrtvolu té hnusobe vyvľékle čez oblok...
Čubikov sa podav g obloku,odhrnuv nabok firhang a opaťerňe sa dotkov rámu. Oblok sa otvorev.
-Kod sa dá otvoriťi,to znamená,že bov ľen pritvoréne...Hm...Na parapétňi sa sto-pe. Viďíťe?Rejdňe sa daju viďéťi stope od koľén.Veľak sa ťejtot tetlav vo...Buďemo miseťi porejdňe poprezeraťi oblok.
-Na dlážky son ňenašév ňič zvláštno... rékov Ďukovskij. – Aňi fľake,aňi poškra-báno. Našév son iba ednú obhorénu švédsku mašinu.Tu je!Ako si pamätán,Mark Iva-nyč ňigda ňefajčev;aj domá chasnovav iba obečajné mašine,a ňi švédske.Táto mašina nán móže poslúžiťi ako dókaz...
-Ach...budzťe račé ťicho! – hoďev rukó vyšetrujúci sudca. –Buďe tu obchendovaťi tó svojó mašinó.ňéman rád takéto horúce makovice!Bolo be ľepše,kobe sťe sa kukľi pod posťeľ,a ňehľejdaľi mašine!
Ďukovskij porejdňe kukov pod posťeľ a hňed referovav: -Ňi sa tan aňi krvavé,aňi inakšé bake...Aňi frišné trhľine.Na hlavňici sa stope po zuboch.Deka je veľačin zaky-dána,podľa barve je to pivo,aj tak to mľaňé...Ako vidno,podľa šeckyho sa na posťeľi tlómiľi.
-To vén aj bez vás,že sa na ňé lomažďiľi!Na to sa vás ňik ňespetuje.Lomeňicu na-hajťe lomeňicó a račé...
-Edná čižma je tuna,druhú son ňenašév.
-No a čó?
-No to,to že ho zadusiľi,kod sa vyzúvav.Druhú čižmu si už ňestačev vyzúťi,kod...
-Spostos!...A ako sťe na to prišli,že ho zadusiľi?
-Na hlavňici sa stope po zuboch.A krem toho je hlavňic cevky dokrkvána a ľeží na zemi dobreho pov metra od posťeľe.
-Táraj,čó mi to tu tréskaťe!Nože hybajťe čin drév do zahrade.Račé kobe sťe to tan šecko poprezeraľi a ňemotaľi sa mi tu popod nóhý... Tu si stačin aj sán...
Vyšetrováňa sa začalo ten,že iba čó došľi do zahrade,poprezeraľi sámoprvo trávu. Tráva pod oblokon bola zadupkána.Aj lopušina pod oblokon,cevky pri sťeňe,bola. podlávená.Ďukovskymu s v ňé podarelo náťi dakeľko polámanech gonárikó a chu-máčik vate.Navrchu ečťe našév ťeňíške vlákna tmavomodré vlne.
-V čon bov posledňe obľečéne? – spejtav sa Ďukovskij Psekova.
-V žotech pláťanech háboch.
-Výborňe.Ťí druhí boľi poton v modron.Odrezaľi dakeľko stonkó lopúcha a sta-
rosľive zakriťiľi do papéra.Jus tode došľi náčelňík Arcybyšev-Svisťakovskij a dok-
tor Ťuťujev.Náčelňík šeckych pozdravev a hňed si kcev uspokojiťi svojí zvedavos;
zato doktor,vesóky a vyzejbnutej človek s vpadnútema očima,douhyn noson a špi-cató bradó,ňepozdravev ňikoho,aňi sa na ňič ňevypetovav,aľe hňed si sádov na pen,
vzdechov a povédav:
-Ťí Srbi sa zas zbúriľi!Ňechápen,čó vlastne kcu!Ach,Rakúsko,Rakúsko!To si te vi-na.
Vonkajšej prehľejdka obloka ňepriňésla ňič,čó be stálo za dač;zato skúmaňa tráve a najbľižšich kríkó pod oblokon sa ukejzalo pre vyšetrováňa veľmi dóľežitó.Ďukov-
skymu sa napriklad podarelo náťi v tráve veľej fľakó,keré sa ako dovhy tmavej pás
ťejhale direkt spod obloka na dakeľko metró do zahrade.Pás sa končev pod orgová-non.Pod ňin sa našév aj pár g čižme,kerú už pred ten našľi v chyži.
-To je stará krv! – povédav Ďukovskij,kod prezerav fľake.Pri slove „krv“ sa zo-dvihov aj doktor a iba tak kukov na fľake.
-Hej,krv, - zamrmlav.
-Tak ho ňezadusiľi,kod je to krv! – povédav Čubikov a špatňe kukov na Ďukov-skyho.
-V chyži ho zadusiľi a tu ho ochlošťiľi dákyn óstren predmeton,ľebo sa bojaľi,že in obžije.Fľak pod orgovánon dokazuju,že tan ľežav za veľej času,kyn oňi rozumovaľi, ako be ho a na čon vyvľékľi do zahrade.
-Dobre,a čó čižma?
-Tá iba potvrdzuje,že mán pravdu,že ho zamordovaľi,kod sa pred spáňin vyzú-vav.Ednú čižmu vyzúv,a druhú,túto,sťihov sťejhnuťi ľen dopole.Pri natrejsaňí a páďe sa čižma poton samá vyzúla...
-Pozrimo ho,akú má fantáziju! – zaškľabev sa Čubikov. Ľen si meľé svoje a meľé! Kode sa už odučíťe domrzaťi so svojima múdrosťejmi?Spraviľi ba sťe ľepše,kobe sťe
namésto mudrováňa naskobaľi kus té zakrvavéne tráve na rozbor!
Kod bolo po prehľejdky a načrtľi situačnej pláňik,pobraľi sa vyšetrujúci gu správcovi,abe spísaľi protokol a zajedľi si.Pri frušťiku sa rozvraveľi.
-Hoďinke,peňaze a óstatné veci...toho sa aňi ňedotkľi, - začav Čubikov.Ňejďe o lú-
pežnú vraždu,tak ako edná a edná sa dve.
-A istotňe jí ňeurobev človek z ľidu, - zaméšav sa Ďukovskij.
-Ako sťe na to prišľi?
-Ako dókaz mán švédsku mašinu,kerú tunajší viďéčaňej ešťe vóbec ňepoužívaju.
Takéto mašine maju ľen gazdovej,aj to ňi šeci.A,vražďiľi vejcerí,ňi edon,aľe najmén
trej; dvaja držaľi a treťí drhov.Kľauzov bov siláčisko,a vrahovej s ten isťe rátaľi.
-Šecká jeho sila mu bola na ňič,ak,predpokládjmo,že spav.
-Pachaťeľej ho zasťihľi,kod sa vyzúvav a tode ňemohov spaťi.
-Prestanťe už s ten vymejšľaňín!Jedzťe račé!
-A podľa mňej,vaša milos, - povédav zahradňík Jefrem,kod kládov na stól samo-var,toto svinstvo ňespravev ňik druhý,iba Nikolaška.
-To je cevky možnó, - povédav Psekov.
-A to je kto tót Nikolaška?
-Pánó komorňík,vaša milos, - odpovédav Jefrem. – Kto druhý be to mohov beťi,
kod ňi ón?Hotovej zbójňik,vaša milos.Ožran a presbožňík.Matka Božej na ňebe-
sách!Ved ón milosťivemu pánovi furt vódku nosev,ón ho ukládav do posťeľe...Tak kto druhý, kod ňi ón.A ešťe si dovoľin vaší milos upozorňiťi,že sa raz v krčme, ží-
ván edon, vychvastúvav,že milosťiveho pána zabije.A to šecko pre Akuľku,pre ženu... Mav takú ednú...Pánovi sa zviďela,zbľížiľi sa,nuž a ón sa načerťev...
Teraz sa váľa v kuchyňi ožráne ako čík.Reve...vraj mu je milosťiveho pána ľíto...
klame...
-Pre Akuľku sa navozaj vyplaťí načerťiťi, - povédav Psekov. Aj kod je obečajná žena,no...Aľe pre ňič za ňič jí Mark Ivanyč ňevolav Nana.Má veľač,čó pripomína
Nanu...takó príťažľivó...
-Viďev son...Vén... – povédav vyšetrujúci sudca a vysejkav sa do červéneho ka-pesňíka.
Ďukovskij si zapáľev a zohov óči.Komisár zabubnovav prstý po táňeríku.Náčelňík sa rozkašlav a ktovépreč sa začav prehrňaťi v tášky.Vari ľen na doktora zménka o Akuľky a Naňe ňijak očividňe ňezapósobela.Vyšetrujúci sudca rozkázav,abe doši-kovaľi Nikolašku.Nikolaška,vyhúknutej šuhaj s dovhyn rapaven noson a vpadnútó
bradó,vošév do Psekovové chyže v saku po milosťivon pánovi a pokloňev sa vyše-trujúcimu sudcovi až po zen.Tvár mav ospátu a usozénu,Bov doťeľéne,že ľedva stáv na nohách
-Ďe je milosťivej pán?
-Zabiľi ho vaša milos.
Kod to Nikolaška povédav,zamružkav a rozrevav sa.
-To vémo,že ho zabiľi.Aľe ďe je trpó?Ďe je mrtvola?
-Vravej,že ho vyvľékľi čez oblok a zakopaľi v zahraďe.
-Hm!Už aj v kuchyňi veďej o výsledkoch vyšetrováňa...Tfuj!Tak,holúbok,ďe si bov tú noc,sobotu,kod zamordovaľi pána?
-To navozaj ňevén,vaša milos, - odpovédav in. – Bov son ožráne a na ňič si ňepa-mätán.
-Aľibi! – pošepov Ďukovskij,zaškľabev sa a mädľev si ruke.
-Nuž tak.No a preč je pod pánoven oblokon krv?
Nikolaška zodvihov hlavu a zamesľev sa.
-No,buďe to? – súrev ho náčelňík.
-Hňed,hňed.Tá krv,vaša milos,ňestojí za reč.Zarezav son sľépku.Cevky obečajňe,
tak ako furt,kod sa mi zrazu vytrhňe z rúk a hybaj het...Preto je tan krv.
Jefrem potvrďev,že Nikolaška každej večer zarezávav sľépke,a to na róznech mé-stach,aľe už ňik ňeviďev,či podrezána sľépka behala po zahraďe,aj kod sa to cevky naisto ňedá popreťi.
-Aľibi! – zaškľabev sa Ďukovskij. – A ešťe akó hlúpo aľibi.
-A čó to bolo s Akuľkó?
-Nuž,zhrešiľi smo.
-Pán ťi jí odvábev,čak je pravda?
-Aľe ďeže.Akuľku mi prebraľi tuto,prosin,oňi pán Psekov,Ivan Machallyč,prosin, a jemu jí zas zväľi milosťivej pán.Tak to bolo.
Psekov sa zmejtov a začav si treťi ľavó oko.
Ďukovskij ho skoro prepichov pohľadon,aľe vytušev jeho rozpake a strhov sa. Zrazu zbadav,že správca má nasebe modré nohavice,čó dosav cevky uňiklo jeho po-zornosťi.Spomenuv si na modré vlákna,čó bole na lopúchoch.Aj Čubikov sa zrazu podozrivo zaďívav na Psekova.
-Móžeš iťi! – povédav Nikolaškovi. – A trpó,pán Psekov,dovoľťe,abech sa vás na dač spejtav.Predpokládan,že zo sobote na ňeďeľi sťe boľi tu,čak?
-Hej,o ďesejte son večerav s Markon Ivanyčon.
-A čó poton?
Psekov v pomykove stáv od stola.
-Poton...poton...Namojdušu ňevén, - zahundrav. –Veľej son toho večera pev...Aňi sa ňepamätán,ďe a kode son zaspav... Aľe čóže šecej na mňej tak hľaďíťe?Aňi čó be son ho bov jej zabev!
-Ďe sťe sa zobuďiľi?
-Zobuďev son sa v čeľaďinci,na peci... Šecej mi to móžu dosvedčiťi.No ako son sa dostáv na pec,ňevén.
-Ľen kľid,kľid...Stretávaľi sťe sa s Akuľinkó?
-Čó na ton záľeží?...
-A po vás jí mav Kľauzov?
-Hej...Jefrem,doňes ešťe hríbike!Dáťe si ešťe čaj,Jevgraf Kuzmič?
Na dobrech pät minút zavládlo trápno,skľičujúco ťicho.Ďukovskij ňeprevravev slova a ňespúšťav óči z pobľadnúteho Psekova.Ťicho prerušev vyšetrujúci sudca.
-Buďemo miseťi, - povédav – záťi do hlavné budove,a podovrávaťi sa s ňebohyho sestró,Márió Ivanovnó.Aždá nán buďe moci o prípaďe dačó povédaťi.
Čubikov a jeho pomocňík sa poďakovaľi za pohosťéňa a pobraľi sa do panskyho domu.Kľauzovovú sestru Máriu Ivanovnú,asi šťiricatpätročnú starú ďévku,zasťihľi
v modľitbách pred vesókyn roďinnen oltárikon.Kod zbadala úradné čapke a v ru-kách hosťí aktovke,zbľadla.
-Sámoprvo sa ván misín omlúviťi za šeckych,že vás rušímo v nábožnon rozjímaňí,
-začav galantnej Čubikov a úcťivo sa pokloňev. –Iďemo vás o dač poprosiťi.Priro-dzeňe sťe už počúľi...Slovon mámo podozréňa,že vašho bračoka veľakto zamordo-
vav.Čó si počňeš,Božej vóľa...Pred smrťó ňeúďe aňi kraľ aňi bedár.Aždá be sťe nán
veďeľi veľač o ton povédaťi,vysvetľiťi...
-Prosin vás,na ňič sa ma ňespetujťe, - povédala in Mária Ivanovna,zbľadla ešťe väčšme a zakrela si ksicht rukámi. – Ňemóžen ván ňič povédaťi!Ňič!Veľmi vás pro-
sin!Jej navozaj...Čó be son mohla?Ach,ňi,ňi... o bratovi aňi slova!Do svojé smrťi ňiko-
mu ňič ňepovén!
Mária Ivanovna sa rozrevala a vybehla do susedné chyže.Vyšetrujúci pozreľi edon po druhon,pokrčiľi pľecámi a vzdaľi sa.
-Čertovská baba! – zakľev Ďukovskij,kod vychádzaľi z panskyho domu. – Istotňe dač vé a tají to.Aj chyžná to mala na čeľe napísanó... Ved počkajťe,potvore!Šecko vy-šetrímo!
Večer sa Čubikov a jeho pomocňík za mesačneho svitu vracaľi domó;seďeľi v koči
a v duchu rozoberaľi šecko,čó sa za tótot ďen prezveďeľi.Oba boľi dokonáňi a ču-
šaľi.Čubikov sa aj tak ňi rád debatovav cestó a dokonáne Ďukovskij svojin čušáňin
tótot raz staremu ulahoďev.Kod sa bľížíľi domó,pomocňík aj tak ňevydržav a roz-
vravev sa:
-Bezpochybe je,že Nikolaška je do celé veci zapľeťéne, - povédav.Táčika poznáš
po péri,a človeka po reči...Jeho slávno aľibi ho namočelo až hyn po uši.No pochy-
bujen,že be to ón spískav.Využiľi ho a šecko narafičiľi nanho,ľebo je ďivnej.Súhla-
síťe?V celon prípaďe jus ňi najmenší úlohu zohrav aj tót ňenápadnej Psekov.Mod-
ré gaťe,rozpake,tá noc po vražďe,čó od strachu preľežav na peci,jeho aľibi a, prav-daže Akuľka...
-Ustavičňe ľen svoje huďéťe.Podľa vás móže beť vrahon každej,čó mav dač s Akuľkó!Ech,horúca hlava!Ešťe be sťe maľi cumeľ cmúľaťi,a ňi vyšetrovaťi!Ved
aj ve sťe sa vláčiľi za Akuľkó,nuž podľa toho be sťe aj ve boľi do té veci zapľeťéne!
-Aj u vás bola Akuľka mesac kuchárkó...no ňič ňevravin.V noci zo sobote na ňe-ďeľi smo vedno hraľi karte,máťe vo mňe svedka,inak bech sa aj do vás zadrapev.
Verabože,tu aňi ňejďe o ženu!Drév o podľejcky,ňehaňebnej a ohavnej cit...Kukňiťe,
ňevýbojnemu mláďencovi sa ňeviďelo,že ho dak druhý vyťisov...Nuž sa chcev pom-
sťiťi.A poton,prosín...Jeho hrubé lepe toho veľej prezrádzaju.Pamätujeťe,ako cmu-kov,kodAkuľku porovnávav s Nanó?Verťe,že toho ňehaňebňíka zožéra vášen!Nuž:
urazéna samoľíbos a ňeuhaséna vášen.To na vraždu cevky stačí.Dvuch be smo už maľi,no kto je tót treťí?Nikolaška a Psekov ho držaľi.No kto ho zadusev?Psekov je ňi smelej,ňerozhodnej,slovon bojko.A takí ako Nikolaška be ho ňezadusiľi hlavňicó;
drév be použiľi sekeru aľebo obuch...Zadusev ho veľak treťí,aľe kto?
Ďukovskij si sťejhov kalap do čela a zamesľev sa,Bov ťicho,kyn koč ňezastáv pred domon vyšetrujúciho sudcu.
-Heuréka! – zhväčav,iba čó vošľi do bytu,a vyzľékav si kabát. –Heuréka,Nikolaj Jermolaič!Ďivnó,že ma to ňenapadlo drév.Véťe,kto bov treťí?
-Prosin vás,prestanťe už!Aha ,večera je už nachystána.Pomo jesťi!
Vyšetrujúci sudca a Ďukovskij si sadľi g večeri.Ďukovskij si naľev za kaľišťok vódke,naťejhov sa ako struna a s iskrejcima očima rékov:
-Tak abe sťe veďeľi,tót treťí,čó pomáhav tomu podľejčiskovi Psekovovi,tót čó dusev - to bola žena!Áno,prosin!Ňik druhý ako sestra zavražďéneho,Mária Iva-
novna!
Čubikov sa skoro zadrhov vódkó a upreňe sa zaďívav na Ďukovskyho.
-Počujťe...ňi sťe...Ňeboľí vás onó...hlava?
-Ňi,son zdravej.Dobre,povedzmo,že son sa zblázňev,aľe ako vysvetľíťe tót zmä-
tok,kod smo gu ňé vošľi?Čó povéťe na to,že nán ňekcela povédaťi žádne podrobnos-
ťi?Povedzmo,že sa to taľafatke – dobre!V porejdku! – tak si spomňiťe na ich vzťahe!
Ved svojho brata ňenáviďela.Ona je staroverka,a ón chrapún a prezbožňík...Viďíťe,
tu bejva ňenávis!Vraj jí načisto presvedčev,že sa sprejhov s ďáblon,Pred jé očima vy-volávav duchó.
-Čó to má s ten spoločnó?
-Ňechápeťe?Táto staroverka vražďela – z fanatizmu!Ňiľenže zadusela buran,
hýrivca,aľe aj svet osloboďela od ňeznaboha – v ton viďela svój záslužnej čin,ba
dokonca nábožeženskó hrďinstvo.Oj,ve ňepoznáťe této staré ďévke,této staro-verke!Ľen si prečítajťe Dostojevskyho!A čó ešťe píšu o ton Leskov a Pečerskij!...
Oná,iba oná to bola,hlavu dán na to!Oná ho zadusela!Ó,falošná babizňa!Či ňestála pred ikonámi,kod smo gu ňé vošľi iba preto,abe nán zaľepela óči?Ej reku,buďen
sa robiťi,akobech sa modľela a oňi si pomesľej,že son pokojná a aňi ňečakán,že be mohľi príťi.To je metóda neskúsenech kmínó.Drahý Nikolaj Jermolaič!Mój milej!
Zverťe mi tótot prípad!Dovoľťe,nak ho sán uzavrén!Druh mój milej!Začav son ho, kcen ho aj dokončiťi!
Čubikov pokriťev hlavó a zamračev sa.
-Aj s ťažkima prípadý si sán poraďin, - povédav. – A ve be sťe sa ňémaľi tetlaťi tan, ďe vás ňenačin.Robťe si iba svojí robotu!Zapisujťe,čó ván buďen diktovaťi!
Ďukovskij sa načerťev,treskov zlostňe dverámi a vyšév.
-Ej mudráčisko edon.Prefíkaňec! – šomrav za ňin Čubikov. –Náramnej mudrák!
Iba výbušnej je priveľmi.Misin mu na jarmoku dačó kúpiťi,povedzmo tabaťérku.
Na druhý ďen zavčas rana došikovaľi z Kľauzovke g vyšetrujúcimu sudcovi cor-goňa s veľkó hlavó a zajačin peskon,kerót sámoprvo oznámev,že je pasťér Danilka,
a poton veľmi zaujímavo vypovédav:
-Bov son pripitej, - vravev. – Do povnoci son seďev pri ťetky.Kod son sa taký po-trundžéne vracav domó,vľezov son do réke,že sa okúpen.Kúpen sa,kúpen a ...aha ťi ho! Po haťi kráčaju dve postave a vľeču veľač čérno.“Hej!“ – okríkov son ich.Zľakľi sa,a hybaj vnóhy,čó in para stačela,gu makarévskyn zahradán.Nak do mňej na més-
ťe hron uďerí,ak ťí dvaja milosťiveho pána ňeťeperiľi!
Podvečer toho isteho dňa uväzňiľi Psekova a Nikolašku a pod žandárskyn dozo-ron dopraviľi do okresneho mesta,A tu sa hňed dostáľi do žalára.
Ubehlo dvanác dňí.
Bolo rano.Vyšetrujúci sudca Nikolaj Jermolaič seďev domá za zeľénen stolon a ľistovav
v spisoch „kľauzovskyho“ prípadu;Ďukovskij ako ľev v kľétky,krížon-krážon ňespokojňe premerávav mésnos.
-Sťe presvečéňi,že Nikolaška a Psekov sa vinovaťí,-vravev a nervózne si skobav čerstvo naro-
sťénu brejdku.Preč sa ňedáťe presvečiťi,že aj Mária Ivanovna je vinovatá?Či máťe málo dó-
kazó?Či čó?
-Ňevravin,že son ňi presvečéne.Son si skoro istej,iba veľáko...ňekce sa mi veriťi...Chýbaju mi
rejdne dókaze.Samé úvahe...Fanatizmus...a toto a tanto,vejc ňič.
-Ván abe človek dav do ruke rovno sekeru a zakrvavéne plachte...!Fiškáľovej!Nuž jej ván dán
dókaze!Poton ňebudeťe zaznávaťi psychické motíve prípadu.Tá vaša Mária Ivanovna misí iťi
na Sibír!Jej to dokážen.A kod sa ván máľej úvahe,mán aj vecné dókaze...Presvečej vás,že ro-
zumujen správňe.Ľen kobech si to mohov obíťi...
-Na čó mesľíťe?
-Na švédsku mašinu,prosin...Či sťe zabudľi?Jej veru ňi!Prezvén sa,kto jí zapáľev v chyži za-
mordováneho!Aňi Nikolaška,aňi Psekov si ňó ňesvéťiľi,ved pri prehľejdky mašine aňi ňéma- ľi,misela tan beťi treťej osoba,Mária Ivanovna.A jej to dokážen...!Dovoľťe mi ľen obíťi okres
a keďečó sa prezveďeťi...
-No dobre,dobre,sadňiťe si...Začňemo vypočúvaťi.
Ďukovskij si sádov za stoľík a zaborev svój dovhy nos do papéró...
-Došikujťe Nikolaja Tetechova!-začav vyšetrujúci sudca.
Dotrepaľi Nikolašku.Bov bľadej a vychudnúte ako šťáp.Celej sa trejsov...
-Tetechov! – začav Čubikov.- V seďenďesejton ďevejton vás za kráďež zažalovaľi na poli-
cajnon komisárstve prveho obvodu a sudca vás dav do áreštu.V osenďesejton druhon sťe stáli
pred súdon druhý raz,a pre opakovánu kráďež sťe sa zas dostáľi do chládku...Me vémo
o šeckon...
Na Nikolaškové tvári bolo vidno,ako sa ďiví.Prekvapela ho vyšetrovaťeľová vševedúcnos.No
za chviľi upádov do veľkyho zúfalstva.Dav sa do revu a zažádav,abe sa mohov iťi umeťi
a ukľidňiťi.Odšľapcovaľi ho.
-Došikujťe Psekova! – nakázav vyšetrujúci sudca.
Dovédľi Psekova.Za óstatňé dňi sa v tvári veľmi zmeňev.Schudov,pobľadov a vyzerav veľmi
strháne.Hľaďev bez záujmu.
-Sadňiťe si Psekov! – povédav mu Čubikov. – Dúfan,že ňeska buďeťe mudréši a prestaňeťe klamaťi ako tode.Za celej čas sťe popéraľi svojí účas na zamordováňi Kľauzova,aj kod smo
zhromažďiľi veľej dókazó,keré svečej preťi ván.To je ňi múdro.Priznáňa je poľahčujúca oná.
Ňeska sa s vami dovrávan óstatňí raz.Ač sa ňepriznáťe,narano buďe pozďe.Tak vravťe...
-Ňič ňevén...Aňi o vašich dókazoch ňevén ňič, - zašepkav Psekov.
-Tak dos!Dovoľťe tode,abe son ván jej rozpovédav,ako to šecko bolo.Sobotu večer sťe seďe-
ľi s Kľauzovon v jeho chyži a popíjaľi vedno s ňin vódku a pivo.(Ďukovskij sa vpev očima
Psekovovi do ksichtu a tak ho pozorovav celej čas).Nikolaška vás obsluhovav.O edné v noci
ván Mark Ivanyč dav najavo,že be si rád pospav.Furt choďev spaťi o edné po povnoci.Kod si
vyzúvav čižme a narúčav ván,čó način spraviťi na majätku,ve a Nikolaj sťe zdrapiľi opiteho
pána a prevaľiľi sťe ho na posťeľ.Edon z vás mu sádov na nohe,druhý na hlavu.V tú chviľi vošla nu z predizbe žena v čérnech háboch,kerá bola s vami už popredku dovravéna na pri- chystánon zločiňe.Schmatla hlavňic a začla ho ňó dusiťi.Ako sťe sa naťahovaľi,zdochla svéč-
ka.Žena vybrala z vačku škatuľku švédskych mašín a svéčku zapáľela.Bolo to tak?Z tváre
ván čítan,že sa ňemejľin.No pokračujmo...Kod ho zadusela a presvečela sa,že vejc ňedejcha,
ve a Nikolaška sťe jeho mrtvolu vyvľékľi čez oblok a zložiľi pri lopúchoch.Bojaľi sťe sa,abe
ňeobžev,tak sťe ho ochlošťiľi veľačín óstren.Poton sťe ho odňésľi a na istej čas skreľi pod orgován.Kod sťe si zdejchľi a pošpekulovaľi,zväľi sťe ho a preňésľi čez ľesu...Poton sťe sa
pusťiľi po cesťe...Tan začína zungóv a pri ňon vás vyľakav veľáky sedľejk.Aľe čó ván je?
Psekov,bľadej ako sťena,stáv a zabakalo ho.
-Dusin sa! – povédav. – Dobre...nak je po vašon... ľen ma pusťiťe vo...prosin vás.
Psekova odvédľi.
-Nakoňéc sa aj tak priznav, - sladko zaťejhov Čubikov. – Už ňevytájav!Ved son to aj šikovňe narafičev...Nadstavev pasci...
-Aňi ženu v čérnon ňezapérav! – zasmev sa Ďukovskij. – No ednak mi ľen nedá pokoja tá švédska mašina.Už to dohše ňevydržín!Zbohon!Táďen.
Ďukovskij si zacapev čapku a pobrav sa.Čubikov začav vypočúvaťi Akuľku.Akuľka vyhlásela,že o ňičon ňevé.
-Žela son ľen s vami,s ňikyn druhyn son ňič ňémala, - rékla strmo.
O šéste sa Ďukovskij vráťev,Chvev sa ako ňigda.Ruke sa mu tak trejsle,že si ňevládav aňi
kabát rozopäťi.Ľíca mu bočale.Bolo vidno,že sa ňevráťev s práznema rukámi.
-Veni,vidi,vici! – povédav,kod vpáľev do Čubikovové chyže a klesov do kresla.- Namojveru, ešťe uverin,že son geňijálne.Vypočujťe ma,dočerta,a poton jasajťe!Tak počúvajťe a ďivťe sa,
prejťeľko!Ňevén,či sa smejťi,a či revaťi!Mámo v rukách už trech,či ňi?A jej son našév aj štvrteho,ľepše povédanó štvrtú.ľebo je to žena.A ešťe aká žena!Za eďinó jé objejťa bech dav desat rokó života!Nuž... k veci...Vybrav son sa do Kľauzovke a začav son kolo ňé krúžiťi. Ponašťevovav son cestó šecke konzume,krčmičke aj výčape a šaďe son si pejtav švédske mašine.No zakažden son dostáv rovnakú odpoveď: „Ňémamo“.A tak son sa pometlovav dosav.Dvacat razí son už straťev šeckú náďej a jus ťeľko razí son jí získav nanovo.Tmoľev son sa takto celej ďen a iba pred hoďinó son naďabev na to,čó son hľejdav.Zo tri kilometre odťejtot.Núkaju mi baľíčok s ďesejťima krabičkámi.Aľe hop!Ved edná chýba!A jej hňed:kto si tú krabičku kúpev?Vraj tá a tá... Zapáčelo sa jé,že tak pekňe syčej.Mój drahý Nikolaj Jermolaič!Na čó móže príťi človek,kereho vyhnaľi zo seminára a do úmoru čítav Gaboriaua. Až mi rozun zastáva! Odo této chviľe si začínan sán sebej vejc vážiťi!Ufff...No,tak pomo!
-Ďe?
-No ďe,k té štvrté... Misímo sa poponáhľaťi,ľebo...ľebo zhorin od ňedočkavosťi.Véťe,kto je to?Ňeuhádňeťe!Oľga Petrovna,kod chceťe veďeťi – mladučká žena našho staršiho poľicajneho komisára!Oná si kúpela tú škatuľku mašín!
-Ve...te...ve sťe sa zblázňiľi?
-Ved je to cevky jasnó!Za prvó fajčí.Za druhó,bola po uši zamilována do Kľauzova.Ón jí aľe ohrdov pre veľáku Akuľku.Pomsta.Iba trpó ma napadlo,že son ich edoráz prichyťev v ku- chyňi za firhangon.Oná sa mu pre veľač božela,a ón fajčev cigaretľi a fúkav jé dem do ksichtu.Aľe pomo...Čin drév,ľebo sa zotmé...Pomo!
-Ešťe mán ťeľko rozumu,abe son pre dákyho živáňa nočnó hoďinó ňebuntošev váženú a po- čestnú ženu!
-Vraj váženú a počestnú...Tak sťe tode obečajná baba,a ňi vyšetrujúci sudca!Ňigda son si ňedovoľev brechnúťi ván ostréše slovo,aľe trpó ma núťiťe.Baba!Papuča!No tak drahý Nikolaj
Jermolaič,prosin vás!
Sudca hoďev rukó a odpľev si.
-Prosin vás!Ňi pre mňej,aľe v záujme spravädľivosťi!Prosin vás,urobťe mi láskavo po vóľi, aspon raz za živót!
Ďukovskij sa hoďev na koľená.
-Nikolaj Jermolaič!Budzťe taký láskavej!Vynadajťe mi,pre mňej-za mňej,aj do chrapúňó a bi- bachó ňetrebech,ač sa v té žeňe mejľin.Ved je to prípad!A aký prípad!Ach,ďeže prípad,rovno román!Presláviťe sa po celon Rusku.Vymänuju vás za vyšetrujúciho sudcu pre mimorejdňe závažné prípade!Uvedomťe si to už raz,ve pochábeľ starej!
Vyšetrujúci sudca sa zamračev a váhavo sa načejhov za kalapon.
-Tak nak hron do toho šibňe! –povédav. – Hybajmo.
Bola už tma,kod kočar vyšetrujúciho sudcu prifrčav pred komisáró dvór.
-Smo rejdne sviňe! – rékov Čubikov a zberav sa zacengaťi. – Takto vyrušovaťi!
-Ňič sa ňebojťe...ňič to...Povémo,že nán na koči prasklo péro.
Čubikova a Ďukovskyho vítala na prahu hodňéša žena,asi dvacattri ročná,s obočín čérnen ako uheľ a s jahodovema lepámi.Bola to samá Oľga Petrovna.
-Ach...či son rada, - povédala a bola samej úsmev.
-Prišľi sťe jus na večeru.Mój Jevgraf Kuzmič je ňi domá...Najdrév sa zabudov pri popovi.No záďemo sa bez ňeho...Sadňiťe si!Iďeťe z vyšetrováňa?
-Hej...predstavťe si,dolámalo sa nán péro,začav Čubikov,kod vošľi do hosťovské a posadaľi si.
-Rovno g veci...zaskočťe jí! – pošepkav mu Ďukovskij.
-Péro...Mhej...tak...Nuž smo sa zastaviľi u vás.
-Zaskočťe jí,vravin ván!Ľebo na to príďe,kod to buďeťe takto naťahovaťi.
-No tak si rob,ako sán véš,a mňe daj pokoj! – zašomrav Čubikov,stáv a tašév g obloku.-Ňe- móžen.Te si si navarev kaši,nuž si jí aj vychlíp!
-Hej,péro...-začav Ďukovskij a krčev svój dovhy nos,kod pristúpev gu komisárové žeňe.-Ňe- prišľi smo... e-e-e na večeru,aňi za Jevgrafon Kuzmičon.Prišľi smo,milosťivá paňi,abe smo sa spejtaľi,ďe je Mark Ivanyč,kereho sťe zamordovaľi.
-Čó?Aký Mark Ivanyč, - zakoktala komisárová žena a jé širóku tvár razon zaľejla horúca červen.-Ňechápen.
-Spetujemo sa v meňe zákona!Ďe je Kľauzov?Šecko vémo.
-Od koho? – pošepky sa spejtala komisárová žena,ľebo ňemohla vydržaťi ako na ňí Ďukovskij hľaďev.
-Ráčťe nán povédaťi,ďe je!
-Aľe skejt to véťe?Kto ván to povédav?
-Me vémo šecko.A žádan vás v meňe zákona!
Vyšetrujúciho sudcu prebrav zmätok komisárové žene,a aj ón sa pribľížev a povédav:
-Ukejžťe nán ho,a me póďemo het.Ľebo inak...
-A čó buďeťe z toho maťi?
-Nač té otázke,milosťivá paňi.Žádamo vás,abe sťe nán ho ukejzaľi.Traséťe sa,sťe zmäťéna... Je zabitej,a ak to kceťe počúťi,tak sťe ho zabiľi ve.Spoločňíci vás prezraďiľi.
Komisárová žena zbľadla.
-Poťe, - rékla ťicho a prosebňe zopla ruke. – Skrela son ho do kúpeľa.Ľen zaboha ňepovedzťe o ton mužovi!Prosin vás o to.Ňezňésov be to.
Komisárová žena skvačela zo sťene veľký kľíč a védla svojich hosťí čez kuchyňi a pitvor na dvór.Na dvore tma ako v rohu,slabo mrhoľelo.Komisárová žena šla popredku.Čubikov a Ďu- kovskij kráčaľi za ňó po vesóke tráve,vdechujúc pach ďivech konopí a keryňe,kerá in ločkala popod nóhý.Dvór bov dovhy.Čez keryňi strmo prešľi a pod nohámi zacíťiľi zoránu zem.
Zo tme sa vynorele obryse stromó a medzi stromý dončok s kriven kochon.
-Tu je kúpeľ, - ozvala sa komisárová žena. –Aľe preboha vás prosin,ňikomu aňi slova.
Kod už došli až gu kúpeľu,Čubikov aj Ďukovskij zazreľi na dveroch veľičaznú bľachu.
-Pripravťe si svéčku a mašine! – zašepkav vyšetrujúci sudca pomocňíkovi.
Komisárová žena odonkla kladku a pusťela hosťí do kúpeľa.Ďukovskij škrtov mašinó a osvé-
ťev predsénku.V streďe stáv stól.Na stoľe vedľa maleho bachrateho samovaru šálka s vy- chladnútó kapustó a misťička s veľákó omáčkó.
-Ďaľé!
Vošľi do druhé mésnosťi,do kúpeľa.Aj tan bov stól.Na ňon misa s bugáton šunke,fľaša vódke, táňer,nóže,vidľičke.
-Aľe ďe je onej...no tót?Ďe je zamordováne? – spejtav sa vyšetrujúci sudca.
-Cevky na horné pričňi! – hľesla komisárová žena,ešťe furt bľadá a roztraséna.
Ďukovskij chyťev obhorénu svéčku a vyštverav sa hor na pričňi.Na veľké páperové duchňe zbadav veľačé dovho,ňehybňe ľežejco ťelo.Dotyčnej meľinok chrápav.
-Maju nás za ňetrebech,doparoma!- zhväčav Ďukovskij.Toto je ňi ón.Ľeží tu veľáky obuch, aľe živej!Hej,kto sťe,bodaj vás zráňik metav?
Ťelo ňeznámeho sa nadejchlo a pohlo.Ďukovskij ho pichov lokťon do boka.Ťelo zodvihlo horka obe ruke,ponaťahovalo sa a nakoňéc zodvihlo aj hlavu.
-Kto tu lozí? – ozvav sa zachrípnutej bas.-Čó tu kceš?
Ďukovskij si posvéťev na tvár ňeznámeho a skričav.Podľa červéneho nosa,zježénech strapa-tech vlasó a podľa bajúzó čérnech ako uheľ,z kerech edon bov švihácky vykriťéne a bezočivo hľaďev hor na plafón,poznav vyslúžileho poručíka Kľauzova.
-To sťe ve...Mark...Ivanyč?Ako je to možnó?
Aj vyšetrujúci sudca pozrev hor a zmeravev...
-Hej,jej son to...A to sťe ve Ďukovskij!Na kyho čerta sa sen trepeťe?A čó za ohava to stojí lóka?Prepánajána,ved je to vyšetrujúci sudca!Ako sťe sa sen dostáľi?
Kľauzov sa sťeperev ló a vysťískav Čubikova.Oľga Petrovna vykovzla von dvermi.
-Ďe sa tu beréťe?Na to si vypijemo,a hotovo!Tram-ta-ra-ta-ta...!Drisňemo si!Aľe kto vás to ľen sen dovľékov?Ako sťe zveďeľi,že son tuna?Nakoňéc je to edno!Aj tak si drisňemo!
Kľauzov rozsvéťev lampu a naľev do trech kaľíškó vódku.
-Abe si veďev,ňičomu ňerozumén,- povédav vyšetrujúci sudca a rozhoďev rukámi.-Si to te,aľebo ňi?
-Aľe daj pokoj...Prišév si mi robiťi kázen?Tak sa ňenamáhaj!Ďukovskij,chlapče,hrkňi si!Prej-
ťeľej,nože zhvejkňimo túto...A čo tak hľaďíťe?Chlcťe!
Ňi,navozaj ňechápen,preč si tu, - povédav vyšetrujúci sudca a mechaňicky vysrebov svój kaľišťok.
-Preč bech tu ňémav beťi,kod mi je tu dobre?!
Kľauzov si drisov a zajev si zo šunke.
-Ako viďiš,bejvan pri komisárové žeňe.Pod kladkó,v ďére,ako dáky domáci škrejtok.Pi!Ľíto mi jé prišlo,kamaráťik.Zľitovav son sa nad ňó a trpó bejvan v tonto kúpeľi ako dáky pustovňík.A obžéran sa...Mesľin,že na druhý tejžďen sa poberén sťejtot...Už mán toho póne zube...
-Ňepochopiťeľnó! – povédav Ďukovskij.
-A čó je na ton na ňechápaňa?
-Ednak,nechápen.Zaboha,ako sa ľen vaša čižma dostála do zahrade?
-Aká čižma?
-Ednú čižmu smo našľi v chyži a druhú v zahraďe.
-A nač to kceťe veďeťi?Čó je vás do toho?Aľe ved žerťe,doparoma!Aľe s tó čižmó to ťi je dovha rozprávka.Véš,ňekcelo sa mi táťi k Oľi.Ňémav son vóľu,slovon mav son vyžráno...Oná prišla pod oblok a pusťela sa do mňej.Ved véš,aké sa žene...A jej,dobre naťejte,schmatov son čižmu a bac do ňé.Reku,čó ma má troskotaťi...Ha-ha-ha.Nato vľezla oblokon,zapáľela lampu a hybaj začla ma tlómiťi.Zbela ma,a takyho okoťéneho ma vyvľékla vo,a zatvorela do kúpeľó. A tak si ti žijen...láska,vódka a matrchúne.Aľe ďeže sa zberáťe?Čubikov,ďe iďeš?
Vyšetrujúci sudca si odpľev a vyšév z kúpeľa.Za ňin s ovesénó hlavó kráčav Ďukovskij.Obaja
bez slova nasadľi do koča a odišľi.Ešťe nigda sa in cesta ňeviďela taká chmúrna a dovha ako tótot raz.Obaja čušaľi.Čubikov sa trejsov od zlosťi.Ďukovskij si zas vyhrnuv goľér a skrev si don tvár,akobe sa bojav,že tma a mrhoľejci ďéž ho budu hanbiťi.
Kod sa vráťiľi domó,u vyšetrujúciho sudcu čakav dochtor Ťuťujev.Dochtor seďev za stolon, zhoboka vzdechav a obracav strane časopisu Neva.
Čó sa to ľen ďeje na ton božon sveťe! – povédav s cľiven úsmevon na privítaňa vyšetrujú-cimu sudcovi. – A zas Rakúsko!Aľe zdá sa mi,že veru aj Gladstone...
Sudca šmarev kalap na stól a strejslo ho.
-Nač mi sen ľezéš,te čertovó rebro!Najmén ťisíc razí son ťi vravev,abe si ňedobédzav s tó svojó poľitikó!Vóbec sa ňestarán o poľitiku!A ťebe,- obráťev sa Čubikov k Ďukovskymu a vyhrážav sa mu päsťó. – Ťebe...to ňigda ňezabudňen!
-Aľe tá ...švédska mašina!Ako son to mohov veďeťi?
-Zadrhňisa s tó prekľejtó švédskó mašinó!Zmizňi a ňeser ma.ľebo...čertvé,čó ťi spravin!Vejc sa mi na oči ňeukäzuj!
Ďukovskij si vzdechov,zväv kalap a tašév.
-Ožerén sa,- zauméňev si,kod vyšév pred bránu a smútňe zabočev do krčme.

Kod sa komisárová žena vráťela z kúpeľa nu,našla si už muža v hosťovské.
-Nač tu bov vyšetrujúci sudca? – spejtav sa jé muž.
-Príšév nán oznámiťi,že sa našév Kľauzov.Ľen si predstav,že bov pri veľáke ňeznámé žeňe.
-Ech,Mark Ivanyč,Mark Ivanyč! – vzdechov so poľicajnej komisár a prevráťev óči. – Či son sa ťi dos ňenavravev,že samopaš ňeveďé g ňičomu dobremu?Vravev son ťi – aľe te,akobe hrach na sťenu šmárav!

Preklad: Detone
Administrator
Administrátor
Príspevky: 154
Užívatelia "offline" Zobraziť profil Užívateľov
Administrátor zakázal verejnosti možnosť písania príspevkov.
 
#129
Anton Pavlovič Čechov - Chameleón Pred 9 rok, 7 mesiaca Karma: 0
Anton Pavlovič Čechov - Chameleón

Čez jarmočisko prechádza poľicajnej inšpektor Oťapilov v novon plášťi,s brocakon v ruky.Za ňin si vykračuje ryšavej žandár s pónen fiľfason zhabánech egreší.Šaďe ťicho...Na námesťí aňi ducha...Otvoréne dvere konzumó a krčém hľaďej na boží svet ako lačné papuľe;aňi ľen žobráci sa ňeopálaju pred ňima.
-Tak te buďeš hrejzťi,potvora naňičhodná? – počuje zrazu Oťapilov. – Chlapci,držťe!Čó je to za porejdok!Chycťe ho!Aúúú!
Ozve sa kňučáňa.Oťapilov kukňe nabok a čó ňeviďí! Z Čvirikinovho skladu na drevo skacká na trech nohách pes a bojazľivo sa obzerá.Za ňin sa žeňé chlap v nakrochmeľéne kartúnové košeľi a rozopnúte vesťe.V behu sa nachýľi celen ťelon dopredu,hoďí sa na zen a schmatne psa za zadné labe.Zas sa ozve kňučáňa a krik „Drž ho!“ Z konzumó sa vystrčej rozospáne tváre a razon sa pred skladon zhrkňe kopa ľiďí,akobe zo zeme vyróstľi..
-Vari sa dačó prihoďelo,vaše blahoroďé?...- vraví žandár.
Oťapilov spraví vľavo bok a poberé sa k zástupu.Pred bránó skladu viďí spomänúteho chlapa v rozopnúte vesťe,ako vytrčá pravú ruku a ukäzuje ľiďon zakrvavéne prs.Na ožránon ksichťe akobe mav napísanó: „No ľen počkaj,te pľuhavstvo,to ťi ňedarujen!“ A ešťe aj tót prs dvíha ako víťaznú zástavu.Oťapilov v ňon spoznáva zlatňíckyho majstra Krochkina.Vprosred zástupu čupí na zemi póvodca škandálu – bélo šťaňa chrta so špicaten peskon a žoten bakon na chrbťe,celó roztraséno,s rozťejhnútema prednema labkámi,Zasozéne óči má smútne a vyďeséne.
-Čó sa tu robí? – spejta sa Oťapilov a preťíska sa pomedzi ľiďí. – Čó sťe sa tu zbehľi?Čó máš s ten prston?...Kto to hväčav?
-Iďen si,vaše blahoroďé,do ňikoho sa ňestarén... – začňe Krochkin a odchrchľe si do hrsťi,
-ohľadňe dreva k Mitrijovi Mitričovi,no a táto skapaňina z ňičoho ňič chmac ma za prs... Jej son,prosin pekňe,robotnej človek... A robotu mán šťipľavú.Nak mi tode zaplaťej,ľebo jej tento prston namojdušu aj tejžďen ňehňen... Ved to,vaše blahoroďé,aňi v zákonoch ňestojí,že be človek mav trpeťi od ňemé tváre...Ač každej buďe hrejzťi,keľko sa mu zakce,ďakujen pekňe za taký živót...
-Hm!...Dobre...- pové Oťapilov prísňe,odkašľe si a pomyká obočin.- Dobre...Čí je to pes?Jej to tak ňenahán.Jej ich naučin držaťi psó na kazáre!Najvešší čas posvéťiťi si na pánó,na kerech ňeplaťej ňijáke predpise!Ved tót lotor zvé,čó je to pes a podobná potulná háveď,kod mu naparej pokutu!Jej s ňin zatočín!...Jeldyrin,- otočí sa inšpektor g žandárovi,- zisťi,čí je to pes,
a spíš protokol!A psisko način odšantročiťi.Hňed a strmo!Isťe je aj besnó...Tak čí je to pes,spetujen sa vás?
-Tak sa mi viďí,že generáló Žigalovó! – ozve sa veľak z ľiďí.
-Generáló Žigalovó?Hm!...Jeldryn,nože mi vyzleč kabát...Strašná horúčava!Hádan aj sprchňe...Aľe to mi raz ňejďe do hlave,ako ťa mohov uhreznúťi, - povédav Oťapilov Kroch-
kinovi.Že be ťi tót dočejhov na prs?Takó šťeňa a taká ráňava!Možno si si prs rozfakľev kľincon a toto si si vymesľev,abe si z toho dač vytovkov.Ved te si známa hábka.Poznámo vás, oplaňi.
-Cigaretľi mu pchav do papuľe,ľen tak zo srande,a psík ňiľehňivej chmac ho...Pačmaga chlap je to,vaše blahoroďé!
-Cigáňiš,škuľavec!Ňebov si pri ton,tak ňevyhutuj.Ich blahoroďé sa múdre pán a dobre veďej, kto klame a kto sa priznáva statočňe,ako pred pánonbohon...Ač cigáňin,nak o ton rozhodňe súd.Tan maju na to zákone...Ňeska smo si šecej rovňi...Aj jej mán brata pri žandároch...kod kceťe veďeťi...
-Nahaj si té reči!
-Ňi,to ňebuďe generáló... rozmejšľa žandár. – Generál takéto ňedrží,tót má väčšinó kopóve...
-A véš to istotňe?
-Istotňe,vaše blahoroďé...
-Ved aj jej to vén!Generál má drahé pse,čistú rasu,a toto,pánbohvé,čó to je!Aňi srsťi to ňéma
a od zeme ho ňeviďeťi....hnusnej zákrpok...Takyho psa že be držav?Čó sa ván rozum čisťí? Nak be takyho psa chaťiľi v Petrohraďe aľebo v Moskve,véťe čó be bolo?Zákon-ňezákon, skončev be u šintra!Utrpev si ujmu na zdraví,Krochkin,a ňesméš to tak nahaťi...Misí dostáťi
príučku!Najvešší čas...
-Aľe možno je navozaj ľen generáló...- rozmejšľa žandár nahlas.- Ňéma to na ňufáku napísa- nó...Predňedávnon son viďev u ňich na dvore takyho.
-Istá vec,že je generáló! – ozve sa veľak z húfu.
-Hm!...Jeldyrin,nože mi prehodz kabát,budz taký dobrej....Veľáko prefukuje..Až ma zima pre-
berá...Zaveďéš psíča gu generálovi a spejtaš sa.Povéš,že son ho našév a že mu ho posélan...
A povedz,abe ho ňepúšťaľi na uľic...Možno je to vzácno šťeňa a ač mu buďe každej odkundes
pchaťi cigaretľi do ňufáka,ľahko ho pohubej.Pes je hákľivó zvéra...A te,chmuľo,daj tú ruku ló!Čó nán tu vytrčáš tót svój sprostej prs!Sán si si na viňe!...
-Iďe generáló kuchár,toho sa spejtamo...Prochor,hej!Podže sen,kamaráťik!Viďíš toho psa...je váš?
-Ba kyho čerta!Takych smo me jakživ ňémaľi!
-Nač tu dovhe reči,- pové Oťapilov. – Túlavej pes!Tu ňinto o čon špekulovaťi...Kod son raz povédav,že je túlavej,tak je túlavej...Odšantročiťi a ďobka.
-Náš je ňi,- pokračuje Prochor,- aľe generálóvho brata,čó dréľa prišév.Náš generál ňéma rád chrte,aľe jeho brat je do ňich celej zblázňéne...
-Vari in prišľi pán brat?Vlaďimír Ivanyč? – čuduje sa Oťapilov a tvár sa mu od dojejťa rozplýva v úsmeve.- No toto!A jej son aňi ňeveďev!Na dokše prišľi?
-Na nášťevu...
-No aľe toto...Bračoka sa in zažádalo vi%déťi...A jej son aňi ňeveďev!Tak to je ich psík?Veľ-
mi ma ťeší...Zober ho domó...Súco šťeňa...Má sa k svetu...Tohto tu schmatlo za prs!Ha-ha-ha...No čó sa traséš?Vrrr...vrr...Zlosťí sa potvorka...šťopľík malej...
Prochor zapíska na psa a poberé sa s ňin het...Zástup sa rehoce na Krochkinovi.
-A ne ťebej si ešťe posvéťin! – pohrozí mu Oťapilov,zapňe si pláš a pokračuje v obchódzky po jarmočisku.

Preklad: Detone
Administrator
Administrátor
Príspevky: 154
Užívatelia "offline" Zobraziť profil Užívateľov
Administrátor zakázal verejnosti možnosť písania príspevkov.
 
horeStránka: 1